SpravodajstvoVeda a výskum

Vesmírne raketoplány štartovali ako rakety a pristávali ako lietadlá. Prečítajte si, ako prebiehala ich typická misia

Vesmírne raketoplány boli využívané americkou NASA až 30 rokov

Vesmírne raketoplány boli špeciálne dopravné prostriedky, ktoré štartovali ako rakety, no pristávali ako lietadlá. Navrhnuté boli ako súčasť vesmírneho programu americkej NASA, ktorý sa nazýval Space Shuttle program. Ich úlohou bolo dopraviť astronautov, alebo náklad na nízku obežnú dráhu Zeme. Celkovo bolo vyrobených  šesť raketoplánov, ktoré boli pripravené na vesmírne lety.

Boli to raketoplány Enterprise, Columbia, Challenger, Discovery, Atlantis a Endeavour. Prvý raketoplán, Enterprise odštartoval v roku 1977. Raketoplán Enterprise bol po splnení niekoľkých testov rozmontovaný, avšak ďalšie raketoplány boli plne funkčné a pripravené na plnenie misií. Vesmírne raketoplány boli používané americkou NASA až 30 rokov a posledný štart raketoplánu sa odohral v roku 2011. Píše Wikipedia.

Vesmírny raketoplán sa skladá z modulu Orbiter, oranžovej externej nádrže a dvoch pevných raketových boosterov. Externá nádrž, ako už názov napovedá, je obrovskou nádržou na palivo pre tri hlavné motory modulu Orbiter. Zaujímavosťou je, že raketoplány boli navrhnuté tak, aby boli čiastočne recyklovateľné. Modul Orbiter a dva pevné raketové boostre sa dali použiť opätovne, avšak veľká oranžová palivová nádrž už nie. Preto museli pre každú novú misiu vyrábať novú nádrž.

Priebeh misie

Bežná misia raketoplánu pozostávala zo štartu, obvykle z Kennedyho vesmírneho strediska. Raketoplány boli navrhnuté tak, aby štartovali ako rakety, to jest vertikálne. Na začiatku fungovali prevažne raketové boostre, ktoré vynášali celý raketoplán hore. To trvalo približne dve minúty. Po dvoch minútach sa odpojili a spadli späť na Zem. Tam ich našli a zobrali si ich naspäť, aby mohli byť použité pri nasledujúcej misii. O priebehu misie hovorí YouTube kanál Jared Owen.

Po odpojení raketových boostrov prišli na rad tri hlavné motory, ktoré fungovali 6 a pol minúty. Následne sa odpojila aj veľká externá nádrž, ktorá však zhorela pri prechode zemskou atmosférou. V tomto štádiu sú hlavné motory bez paliva a už nebudú použité do konca misie. Na to, aby sa modul Orbiter dostal na obežnú dráhu, sa použijú dva menšie motory, ktoré sú súčasťou orbitálneho manévrovacieho systému, alebo skrátene OMS (pozn. redakcie: z angl. Orbital Maneuvering system).

Potom sa modul Orbiter dostane na obežnú dráhu okolo Zeme. Jeden obeh trval modulu približne 90 minút, čo znamená, že sa pohyboval rýchlosťou 28-tisíc km/h. Na obežnej dráhe sa otvoria dvere nákladového priestoru. Zaujímavosťou je, že modul Orbiter bol väčšinu času otočený naopak, relatívne ku smeru jeho pohybu. Táto poloha chránila astronautov pred vesmírnym odpadom.

Keď sa misia blížila ku koncu, Orbiter znovu naštartoval motory systému OMS. Neboli to najvýkonnejšie motory, avšak dokázali modul spomaliť natoľko, aby jeho trajektória klesla dostatočne na to, aby sa modul dostal do zemskej atmosféry. Keď sa modul Orbiter priblížil k pristávacej dráhe, vysunuli sa kolesá a na povrch dosadol podobne ako lietadlo. Po kontakte so zemou sa vysunul padák, ktorý modul spomalil. Po úspešnom pristátí bol modul Orbiter pripravený na to, aby mohol byť použitý pri ďalšej misii.

Prihláste sa do odberu tých najnovších informácií a správ z portálu VoSveteIt.sk

Odoslaním e-mailu dávate súhlas s podmienkami ochrany súkromia. Nezabudnite odber potvrdiť ešte v e-maile, ktorý Vám bude doručený

Mohlo by Vás zaujímať

Tagy
Close
Close