SpravodajstvoVeda a výskumVesmír

Vedci sa priblížili k rozlúsknutiu jednej zo záhad nášho Mesiaca: Pomohli im vzorky z programu Apollo

Dlhoročnou záhadou pre vedcov bola otázka magnetického poľa našej prirodzenej družice.

Program Apollo, ktorý dostal prvých ľudí na Mesiac sa skončil pred 50 rokmi, no vzorky, ktoré astronauti priniesli fascinujú vedeckú komunitu aj dnes, píše portál Science Alert.

Niektoré vzorky sú staré viac ako 3-miliardy rokov a vyzerá to tak, že boli tvorené pod vplyvom silného magnetického poľa, takého aké má naša planéta. Mesiac v dnešnej dobe magnetické pole nemá, pretože je príliš malý a jeho jadro je prakticky zamrznuté. Vzorky z programu Apollo naznačujú, že náš Mesiac nevychladol tak skoro, ako sa predpokladalo. Pred niekoľkými miliardami rokov sa mohlo v jeho útrobách ukrývať žeravé jadro.

Táto teória ale tak úplne nesedí. Aj keby si Mesiac dokázal udržať magnetické pole dlhšie než vedci predpokladali, jeho sila by nemala byť taká, ako tvrdia vzorky mesačnej pôdy. Niektorí vedci tvrdia, že Mesiac v minulosti viac kmital, čo spôsobovalo pohyb roztavených častí jeho jadra. Svoju úlohu v tomto mohli zohrať aj meteority, ktoré nárazom do povrchu dodávali Mesiacu energiu.

V minulosti však vedci prišli so zaujímavejšou teóriou. Tvrdili, že časti lunárneho povrchu boli vystavené krátkym, no intenzívnym prúdom magnetickej aktivity. V najnovšej štúdii sa vedci zo Spojených štátov bližšie na túto teóriu pozreli a pomocou modelu sa pokúšali prísť na to, ako mohli intenzívne prúdy magnetizmu vzniknúť.

„Viaceré štúdie sa pokúšali prísť na to, ako mohol Mesiac udržať silné magnetické pole niekoľko miliárd rokov. My sme sa namiesto toho pokúšali zistiť, či existuje možnosť vzniku silných, ale prerušovaných magnetických prúdov. Naše zistenia sú v súlade s tým, čo vieme o interiéri nášho Mesiaca.

Krátke záblesky magnetického poľa

Keď Mesiac vznikol pokrýval ho oceán roztavených skál a postupom času sa naša prirodzená družica ochladzovala. Problém bol v tom, že rôzne časti Mesiaca chladli iným tempom. Najhustejšími minerálmi boli olivín a pyroxén, ktoré klesli do hlbších častí a ochladili sa ako prvé. Titán ostal na povrchu a ochladil sa ako posledný.

Kamene obsahujúce titán, ale boli ťažšie než pevné vrstvy pod nimi, čo spôsobilo, že sa prepadli cez plášť Mesiaca priamo k jadru. Išlo o približne 60 kilometrov široké kusy a keď sa dotkli jadra rozdiely v teplotách okamžite vyvolali silnú konvekciu, ktorá následne generovala intenzívny pulz magnetizmu.

Tento nový model by mohol vysvetliť, prečo majú rozdielne mesačné vzorky rozdielne stopy magnetizmu. Magnetické pole Mesiaca totiž nebolo konzistentné, no prejavovalo sa v krátkych pulzoch.

Svoje tvrdenia sa snažia vedci overiť štúdiou ďalších vzoriek z Mesiaca. Tentokrát ale pátrajú po kameňoch, ktoré by mali slabé magnetické stopy, len miestami prekryté silnejšou magnetickou stopou. Nález takýchto vzoriek potvrdí teóriu, že silné magnetické pole Mesiaca nebolo pravidlom, ale skôr výnimkou.

Mohlo by Vás zaujímať

Tagy
Zobraziť komentáre
Close
Close