Príliš veľa potenciálne obývateľných planét, ktoré vedci našli, sa ukázali byť sklamaním
Je koncept obývateľnej zóny príliš široký?
Vedcom sa už podarilo objaviť niekoľko desiatok exoplanét, ktoré by mohli byť potenciálne obývateľné.
Odhady sú, že v našej galaxii je z 20 miliárd planét približne 8, ktoré sú potenciálne obývateľné a podobné našej Zemi. Lenže medzi potenciálne obývateľnou a skutočne obývateľnou planétou je obrovský rozdiel, preto vedci začínajú svoje definície presnejšie konkretizovať, píše o tom portál Universe Today.
Vo všeobecnosti sa za potenciálne obývateľnú planétu označuje skalnatý svet, ktorý dokáže na povrchu podporovať vodu v kvapalnom skupenstve. Znamená to, že má primerane hustú atmosféru a je rozumne vzdialená od hviezdy. Priestor, kde dokáže planéta existovať s tekutou vodou sa nazýva obývateľná zóna. Ak by sa planéta nachádzala bližšie, znamenalo by to, že sa voda kvôli teplu vyparí. Ak by sa planéta nachádzala ďalej, voda by naopak zamrzla.
V mnohých smeroch je táto jednoduchá definícia pre vedcov zároveň dostatočne úzka, no zároveň široká. Voda sa považuje za kľúčový prvok, pretože bez nej by život na Zemi neexistoval. Vo vesmíre však môže existovať život, ktorý vodu nepotrebuje. Vedci študujú Titan, jeden z mesiacov Saturnu, ktorý má na svojom povrchu tekutý metán. Existujú teórie o tom, že metán by mohol v mimozemských bunkách zohrávať rovnakú úlohu ako voda v tých našich.
Zúženie obývateľnej zóny
Ak by sa vedci zamerali čisto len na pozemské podmienky, stále existujú telesá mimo obývateľnej zóny, ktoré majú tekutú vodu. Príkladom je Jupiter, ktorý je mimo obývateľnej zóny, no má minimálne dva mesiace, ktoré majú pod ľadovým povrchom vodu. Ďalším príkladom sú aj naše susedné planéty, Venuša a Mars. Tie sa rovnako ako my nachádzajú v obytnej zóne, no Venuša je toxickým svetom a Mars má od komplexného života ďaleko.
Neprehliadnite
Vedci teda majú veľa priestoru na špekulácie. Pre biológov sú však dôležité lipidy. Ide o bunky zložené s tukov, ktoré sú základnými stavebnými kameňmi pre bunečné membrány. Aby mohli bunky fungovať, musia byť membrány priepustné. Na to aby boli priepustné treba vhodný tlak a zloženie atmosféry.
Najnovší výskum sa preto zameral na toleranciu rozpustnosti lipidov oxidu uličitého a dusíka. Na základe dát z anestézii a od vrcholových potápačov zistili, že limit rozpustnosti je 0.1 baru pre oxid uhličitý a 2 bary pre vodík. Zavedenie tohto limitu dokáže zúžiť obývateľnú zónu, v ktorej by mohol vzniknúť život. Zároveň sa zúžením zóny dostanú Venuša a aj Mars mimo okruhu, ktorý je vhodný pre život.
Komentáre