SpravodajstvoVeda a výskumVesmír

Obálka našej Slnečnej sústavy, ktorú nedokážeme vidieť: Kde sa nachádza Oortov oblak?

Presná hranica našej Slnečnej sústavy sa určuje ťažko, no väčšina verí, že ňou môže byť práve Oortov oblak

Viete, kde sa končí Slnečná sústava? Ak ste povedali Pluto, máte do istej miery pravdu. Pluto je najvzdialenejšou trpasličou planétou, ktorú u nás máme, no vedci chápu hranicu sústavy o trochu inak.

Po správnosti sa naša Slnečná sústava končí tam, kde je gravitačný vplyv Slnka príliš malý na to, aby dokázal zachytiť a udržať iné kozmické objekty. Prirodzene, vplyv nášho Slnka vplýva na objekty ďaleko za obežnou dráhou Pluta. Gravitácia nášho Slnka prestáva byť dominantou v takej vzdialenosti, že zo Zeme nemáme šancu vedieť, ako okraj našej sústavy vyzerá, píše portál ZME Science.

Hranica našej sústavy sa označuje hypotetickou štruktúrov, ktorá sa nazýva Oortov oblak. Predpokladá sa, že ide o akúsi sféru, v ktorej sa nachádza nespočetné množstvo drobných ľadových úlomkov. V Oortovom oblaku sa môžu nachádzať aj drobné asteroidy, no ich počet nebude veľký. Predpokladá sa tiež, že Oortov oblak vznikol niekedy v počiatkoch Slnečnej sústavy a vznikol vplyvom gravitácie plynných obrov – Jupitera, Saturnu, Neptúnu a Uránu.

Je to hypotetická štruktúra, čiže vedci nevedia s istotou povedať, či existuje, alebo nie. Práve preto sa odhady o jej tvare, či vzdialenosti od Slnka môžu líšiť. Niektorí predpokladajú, že sa Oortov oblak začína vo vzdialenosti 0.03 až 0.08 svetelného roka od Slnka. Niektorí naopak tvrdia, že sa môže nachádzať vo vzdialenosti od 1.58 do 3.16 svetelných rokov od našej hviezdy.

„Oortov oblak by sa dal popísať aj ak obrovská, hrubá bublina, pozostávajúca s drobných kúskov ľadu, či iného vesmírneho odpadu. Predpokladá sa, že v tomto oblaku existujú miliardy, či trilióny objektov,“ vysvetľuje americká vesmírna agentúra, NASA.

Štruktúra, na ktorú nedovidíme

Oortov oblak je naozaj vzdialený. Aby ste mali lepšiu predstavu o tom, ako ďaleko sa nachádza, ideálnym príkladom je sonda Voyager 1. Tá je momentálne najvzdialenejším objektom, aký sme do vesmíru vyslali, no k Oortovmu oblaku sa dostane až za 300 rokov. Prejdenie cez oblak jej zaberie ďalších 30-tisíc rokov. Zlou správou je, že kým sa dostane k Oortovmu oblaku, sonda Voyager 1 už dlho nebude funkčná.

Teória Oortovho oblaku vznikla už v 30. rokoch minulého storočia. Ako prvú ju predniesol estónsky astronóm, Ernst Öpik. Teória sa však stala uznávanou až o dvadsať rokov neskôr. Nezávisle od seba ju navrhol aj holandský astronóm Jan Oort.

Existenciu Oortovho oblaku naznačujú kométy. Keď sa priblížia k Slnku strácajú ľad, kvôli solárnej radiácii. To vedie vedcov k myšlienke, že musia vznikať ďaleko od hviezdy. Ak je to pravda, situáciu komplikujú aj gravitačné vplyvy planét našej sústavy. Tie tvrdia, že kométa by sa mala zraziť s planétou, hviezdou, alebo uniknúť zo sústavy navždy.

V našej sústave ale stále pozorujeme kométy, ktoré obletia okolo Slnka a uniknú späť na okraj sústavy. Vedci sa preto domnievajú, že na samej hranici musí existovať útočisko pre tieto objekty. Tým útočiskom má byť Oortov oblak.

Prihláste sa do odberu tých najnovších informácií a správ z portálu VoSveteIt.sk

Odoslaním e-mailu dávate súhlas s podmienkami ochrany súkromia. Nezabudnite odber potvrdiť ešte v e-maile, ktorý Vám bude doručený

Mohlo by Vás zaujímať

Tagy
Close
Close