SpravodajstvoVeda a výskum

Dokážu sa ľudia budúcnosti dostať ku iným hviezdám, či na okraj vesmíru?

Vesmírne cestovanie je extrémne zložitá vec, ktorá so sebou nesie obrovské množstvo rizík a technologických prekážok.

Ľudia, ktorí sa dostali najďalej od Zeme sú do dnešného dňa americkí astronauti James Lovell, Fred Haise a John Swigert, posádka nešťastného letu Apollo 13, ktorá sa dostala počas svojej cesty do vzdialenosti 400 171 km od zemského povrchu, píše portál IFL Science.

Tento rekord môže byť už o pár rokov prekonaný, pretože oči národných, ale aj súkromných vesmírnych spoločností sa upierajú k červenej planéte Mars. Dokážu sa ale ľudia dostať na povrch planéty? Dokážeme sa dostať ešte ďalej? Ak by sme chceli preskúmať našu Slnečnú sústavu, už dnes na to máme dostatočné technológie. Potenciálni astronauti však budú „tam vonku“ čeliť jednému vážnemu problému, ktorým je kozmická radiácia.

Čím ďalej sa budú od Zeme nachádzať, tým viac budú vystavení radiácii. Naša planéta má totiž silné magnetické pole, ktoré slúži ako ochranná bublina a pred touto škodlivou radiáciou nás dokáže ochrániť. Tam vo vesmíre žiadna ochrana neexistuje, no vedci už pracujú na riešení. V Černobyle objavili druh húb, ktorý prežíva na radiácii a v budúcnosti by mohol teoreticky slúžiť ako ochranný štít.

Cesta by však zabrala mesiace a určite aj niekoľko rokov. Keď sa hovorí o ceste astronautov k vzdialeným planétam, dosť často sa objavuje slovné spojenie „jednosmerná cesta.“ Výprava ku vzdialenej planéte je nielen náročná, ale aj extrémne nebezpečná a milióny kilometrov od domova sa lekárska pomoc hľadá ťažko.

Cesta ku hviezdam

Dokáže sa ľudstvo dostať aj k najbližším hviezdam? Takýto druh cestovania je oveľa väčším orieškom a v žiadnom prípade by nešlo o cieľ, ktorý dokáže splniť jednotlivec, alebo malá posádka ľudí. Najbližšia hviezda sa od nás nachádza 4 svetelné roky, čo znamená, že ak by sme boli schopní cestovať rýchlosťou svetla, cesta by zabrala 4 roky.

Momentálne najrýchlejšou vesmírnou sondou je Parker Solar Probe, a tej by cesta k najbližšej hviezde zabrala viac ako 8-tisíc rokov, ak nerátame čas, potrebný na spomalenie. Jedným z riešení je generačná loď. Prvá generácia kolonizátorov by opustila Zem a ich predkovia by dorazili do cieľa. Ak by však ľudstvo prišlo na spôsob, ako dosiahnuť určité percento rýchlosti svetla, cesta by zabrala oveľa menej času.

Ak by sa to ľudstvu podarilo postaviť raketu, schopnú obrovských rýchlostí, stále to neznamená, že môžeme ísť kdekoľvek vo vesmíre. Priestor okolo nás sa totiž rozpína a toto tempo narastá. Znamená to, že vzdialenosť medzi dvoma galaxiami stále narastá. Čím ďalej sú dva objekty od seba, tým rýchlejšie sa od seba vzďaľujú.

V praxi to znamená, že ku niektorým galaxiám, ktoré môžeme vidieť na nočnej oblohe sa už dostať nedokážeme, pretože by sme museli cestovať rýchlejšie ako svetlo, aby sme ich dobehli. Samozrejme momentálne existujú aj teoretické systémy pohonu, ktoré by dokázali „oklamať“ tradičné zákony vesmírneho cestovania. Jedným z nich je napríklad Alcubierrov pohon, ktorý pracuje s Einsteinovou teóriou relativity. Podľa nej je možné vesmír ohýbať a ak by sa podarilo vyvinúť pohon, ktorý by dokázal stlačiť priestor pred raketou a roztiahnuť ho za ňou, vznikla by okolo nej bublina, ktorá by sa vesmírom pohybovala rýchlejšie ako svetlo.

Problém s teoretickými systémami pohonu je ten, že na ich postavenie potrebujeme špeciálny druh hmoty, ktorý pravdepodobne existovať nebude. Ak by sa však podarilo skonštruovať tento pohon, vesmírne cestovanie by bolo oveľa jednoduchšie. V súčasnosti sa však musíme zmieriť s tým, že obrovské vzdialenosti prekonať nedokážeme.

Prihláste sa do odberu tých najnovších informácií a správ z portálu VoSveteIt.sk

Odoslaním e-mailu dávate súhlas s podmienkami ochrany súkromia. Nezabudnite odber potvrdiť ešte v e-maile, ktorý Vám bude doručený

Mohlo by Vás zaujímať

Tagy
Close
Close