Dokážeme cestovať v čase, ak by sme prekonali rýchlosť svetla?
Čo by sa stalo, ak by ľudstvo prekonalo tú najrýchlejšiu vec vo vesmíre?
Einsteinova teória relativity hovorí, že čas nie je konštantný, ale relatívny. V roku 1971 sa uskutočnil takzvaný Hafele-Keatingov experiment, ktorý to dokázal. Hodiny, ktoré boli na lietadle, letiacom určitou rýchlosťou, tikali pomalšie ako tie, ktoré ostali na zemi, píše portál Science Alert.
Nedávno bolo dokázané aj to, že najpresnejšie hodiny na svete, atómové hodiny, počítali čas odlišne, ak sa jedny pohybovali, vzhľadom na druhé.Odlišné plynutie času na základe relatívnej rýchlosti sa nazýva časová dilatácia.
„Ak niekto cestuje rýchlosťou, blížiacou sa k rýchlosti svetla, vníma čas inak ako ten, ktorý ostáva v pokoji. Svojim spôsobom by sme sa takto mohli posunúť do budúcnosti,“ tvrdí astronóm Sean Matt.
V roku 1978 vznikol prvý film o Supermanovi, v ktorom sa muž z ocele dokázal vrátiť v čase tým, že letel rýchlejšie ako svetlo. Samozrejme dnes vieme, že rýchlosť svetla, 300-tisíc km/s, je kozmický limit, ktorý neprekoná nič. Navyše, ľudstvo sa ani zďaleka k takej rýchlosti nepriblížilo. Najrýchlejšia sonda cestovala rýchlosťou len 150 km/s.
Dokázali by sme, čisto teoreticky, cestovať v čase, ak by sa nám nejakým spôsobom podarilo prekonať rýchlosť svetla?
Čo na to odborníci?
„Časová dilatácia nám teoreticky umožňuje dostať sa do budúcnosti. Ak letíme raketou, ktorá dosiahla 99% rýchlosti svetla, čas pre nás plynie pomalšie, ako pre ľudí na Zemi. Jediný problém je, že cestovateľ by sa nemohol vrátiť späť,“ dodáva Matt.
Problém je, že všetci astronómovia sa zhodujú na jednom: Nič neprekoná rýchlosť svetla.
Neprehliadnite
Problém sa neskrýva v tom, že by neexistovalo dostatočné množstvo energie, ktoré by objekt vystrelilo naprieč vesmírom, rýchlejšie než svetlo. Externý pozorovateľ by videl, že množstvo energie, ktoré by malo objekt potlačiť za rýchlosť svetla, ho ku nej len priblíži. V skutočnosti sa objekty môžu len približovať k rýchlosti svetla, no nikdy ju neprekonajú.
Čím ide objekt rýchlejšie, tým je ťažší. Svetlo môže cestovať tak rýchlo len preto, lebo nemá žiadnu hmotnosť. Superman to síce dokázal, no my nanešťastie nikdy nezvíťazíme v pretekoch nad svetlom. Faktom ale ostáva, že cestovanie vysokými rýchlosťami naozaj ovplyvní spôsob, akým vnímame čas.
Ľudstvo sa však nepriblížilo k postaveniu rakety, ktorá by dokázala cestovať relativistickými rýchlosťami, preto všetky teórie o časovej dilatácii ostávajú len na papieri. Vieme, že ide o skutočný fenomén, no do akej miery sa prejaví, ak sme vystavený extrémnym podmienkam, ostáva záhadou.
Pritom z Einsteinových rovníc vychádza, že ak niečo cestuje rýchlejšie, ako svetlo, malo by sa vracať v čase. V tomto prípade však ide o rovnice, ktoré pracujú s naozaj extrémnymi podmienkami. Rýchlosť svetla je kozmickým limitom práve preto, lebo ide o rýchlosť, ktorou vesmírom prúdia informácie.
Teoretici predpokladajú, že rýchlosť svetla má priamu nadväznosť na kauzalitu, čo znamená, že nejaká akcia vyvolá nejakú reakciu. Ak by napríklad bola rýchlosť svetla nekonenčá, všetky informácie by sa ku nám dostali v jeden moment, čo znamená, že by sme mali pocit, akoby sa všetko vo vesmíre dialo naraz. Možno práve preto je rýchlosť svetla jedinou bariérou, ktorú sa nám v živote nepodarí prekročiť.
Komentáre