SpravodajstvoVeda a výskumVesmír

Ani po 500 rokoch im úplne nechápeme: Prečo sú padáky na vesmírnych kapsuliach problémové?

Misie Apollo, Boeing, či SpaceX. Problémy s padákmi sa objavujú pri množstve testov.

Keď sa posádka misie Apollo 15 vracala domov, dostala správu, ktorú by nechcel počuť žiadny astronaut. Kapsula prešla atmosférou bez problémov, zapli sa manévrovacie trysky a otvorili sa padáky, no riadiace stredisko im povedalo, aby sa pripravili na tvrdé pristátie, hovorí sa v YouTube videu kanálu SciShow Space.

Nakoniec vysvitlo, že sa jeden z troch padákov nerozbalil správne. Tie dva, ktoré fungovali tak, ako mali, dokázali kapsulu spomaliť dostatočne na to, aby sa nikto nezranil, no nešlo o hladké pristátie, ktoré očakávate po návrate z Mesiaca.

Zaujímavosťou je, že po takmer 50-rokoch čelili spoločnosti Boeing a SpaceX podobnému problému. V prípade SpaceX sa neotvorili tri zo štyroch padákov a padák na Boeingu sa neotvoril vôbec. Pravdou je, že padáky sú mimoriadne komplexné zariadenia a nevieme poriadne predpovedať ani to, či sa vôbec otvoria, nie ešte či dokážu zniesť extrémne sily, ktorým musia počas prechodu atmosférou čeliť. Áno, padák bol vymyslený pred viac ako 500 rokmi, no ani dnes mu tak úplne nechápeme.

Prvý zoskok človeka s padákom sa udial v roku 1783. Odvážlivcom bol Louis-Sébastien Lenormand a skákal z vrcholu observatória. Jeho padák pripomínal skôr dáždnik, než padáky, ktoré používame dnes. Začiatkom 19. storočia inžinieri skonštruovali model padáku, ktorý používame dodnes. Prvotné padáky boli skonštruované výhradne pre ľudí, no dnes ich používame aj na spomalenie obrovských kusov železa – napríklad vesmírnych kapsúl.

Verte, či nie, prvým strojom, ktorý sa zniesol na padáku na zem, bolo závodné auto. To bol moment, kedy si vedci uvedomili, že väčší padák môže spomaliť aj väčšie stroje. V prípade vesmírnych kapsúl je však situácia trošku komplikovanejšia.

Problémové padáky

Veľké padáky zachytia veľké množstvo vzduchu a v istých prípadoch môžu generovať viac sily, než sú schopné uniesť. Preto sa v prípade vesmírnych kapsúl používa duálny systém. Kapsula najprv vypustí menšie padáky, ktoré majú za úlohu spomaliť vozidlo dostatočne na to, aby sa mohol otvoriť hlavný padák.

Tento systém ľudia používajú už odvtedy, čo sa prvýkrát dostali do vesmíru. Ak všetko funguje tak, ako má, ide o systém, ktorý nemá konkurenciu. Plány sa však často kazia. Keď chceme niečo poslať do vesmíru, chceme, aby to bolo čo najľahšie. Je preto logické, že sa využívajú ľahšie materiály. Ešte predtým, ako odštartujeme raketu musíme tieto materiály otestovať a vedci na to využívajú rôzne modely.

Problém leží práve v modeloch, pretože je nesmierne náročné namodelovať správanie padákov. Vlastnosti vzduchu sa môžu rýchlo zmeniť a počítače majú problémy s predpovedaním turbulencií. Preto nie sú modely 100% presné a aby toho nebolo málo, modely, ktoré boli doteraz používané, neboli úplne správne.

Presnejšie sa zistilo, že modely nevypočítali záťaž, ktorú zažívajú laná, spájajúce padák s kapsulou. Dáta, ktoré používali spoločnosti SpaceX a Boeing boli založené na dátach misií Apollo a čistou zhodou náhod sa chyby v podstate vyrovnali. Keď však postavili kapsulu z iných materiálov, došlo k asymetrickému rozloženiu záťaže a padáky sa neotvorili poriadne. V súčasnosti sa s týmto problémom ráta a inžinieri hľadajú rôzne spôsoby, ako ho obísť a zaistiť bezpečné otvorenie padáku.

Prihláste sa do odberu tých najnovších informácií a správ z portálu VoSveteIt.sk

Odoslaním e-mailu dávate súhlas s podmienkami ochrany súkromia. Nezabudnite odber potvrdiť ešte v e-maile, ktorý Vám bude doručený

Mohlo by Vás zaujímať

Tagy
Close
Close