Prežil by parašutista, skákajúci z Medzinárodnej vesmírnej stanice?
V roku 2012 sa odohral prvý skok zo zemskej stratosféry. Majú iní astronauti šancu prekonať tento extrémny kúsok?
V roku 2012 sa rakúsky parašutista Felix Baumgartner pokúsil o zoskok zo stratosféry. Adrenalínový kúsok sa mu podarilo úspešne zvládnuť a počas neho dokonca prekonal rýchlosť zvuku, ako prvý človek, ktorý tak urobil bez pomoci dopravného prostriedku.
Baumgartner prekonal svojim extrémnym kúskom niekoľko rekordov. Dosiahnutím najvyššej výšky balóna s ľudskou posádkou (pozn. redakcie: takmer 39 km), zároveň aj skok z najvyššej výšky nad zemským povrchom a najvyššiu dosiahnutú rýchlosť pri voľnom páde (pozn. redakcie: 1357,6 km/h). Na svete existuje množstvo extrémnych športovcov, ktorý sa snažia prekonávať rôzne rekordy. YouTube kanál Ridddle sa pozrel na to, aké šance by mal parašutista, ktorý by sa rozhodol vyskočiť z Medzinárodnej vesmírnej stanice.
Zoskok z vesmírnej stanice
ISS obieha našu Zem vo výške 400 km. To znamená, že nášho parašutistu čaká celkom dlhá cesta dolu. Zároveň je nutné podotknúť, že by ho nečakala priama cesta dolu na povrch. Vesmírna stanica sa na obežnej dráhe pohybuje rýchlosťou až 27 600 km/h. Rovnakú rýchlosť by mal aj náš parašutista. Na zníženie svojej orbitálnej rýchlosti by sa musel odraziť v opačnom smere, než v akom Medzinárodná vesmírna stanica cestuje.
Lenže ani to by nestačilo. Parašutista by sa pravdepodobne dostal na nižšiu, trochu viac eliptickejšiu obežnú dráhu, avšak stále by obiehal okolo Zeme. Pri ideálnych podmienkach by sa jeho obežná dráha prekryla s dráhou ISS a on by sa mohol bez problémov vrátiť naspäť, ak by si to počas jedného obehu okolo našej planéty rozmyslel.
Ak by sa však rozhodol pokračovať ďalej, trvalo by mu niekoľko rokov, kým by spomalil natoľko, aby začal zostupovať dolu cez atmosféru. ISS je vysoko nad „hranicou vesmíru“ avšak nenachádza sa v úplnom vákuu. Neustále sa totiž stretáva s veľmi malým odporom, ktorý ju brzdí. Preto sú na Vesmírnej stanici motory, ktoré raz za čas upravia trajektóriu celej stanice.
Neprehliadnite
Počas svojho niekoľkoročného zostupu potreboval zásobu kyslíka, jedla a vody. Ide o množstvo, ktoré by v žiadnom prípade nemal šancu niesť zo sebou. Náš astronaut by teda zomrel na nedostatok kyslíka, jedla a vody. Hypoteticky si však predstavme, že by tento problém mal vyriešený, ďalšou život-ohrozujúcou hrozbou by preňho boli trosky zničených satelitov. Ide o šrapnely, ktoré sa pohybujú na obežnej dráhe rovnakou rýchlosťou, ako ISS. Jediný stret s malým šrapnelom by znamenal fatálne poranenia, alebo poškodenie vesmírneho skafandra.
Ak by však prežil aj cestu „mínovým poľom,“ problém nastáva, keď sa stretne s atmosférou. Odpor vzduchu by spôsobil trenie, ktoré by skafander zahrialo až na teplotu 1 600 °C. Parašutista by sa preto v atmosfére upiekol. Ak prižmúrime oko aj nad týmto faktom a parašutista by prežil stret s atmosférou, potom mu už nič nebráni v pristátí. Ak sa mu podarí otvoriť padák vo výške 1 km, pristane bezpečne na povrchu.
Komentáre